Niekto múdry raz povedal, že k životu je potrebné mať koníčka. A niekto ďalší, že najlepšie sa vyberá z toho, čo si zažil ako dieťa.
V tomto som mal teda šťastie, mal som na čo nadviazať. Pred dobrými dvadsiatimi rokmi ma z ničoho nič chytil pocit, že teda ja musím chytať ryby. A začal som tak, ako som si z detstva pamätal. Aby som vzápätí zistil, že všetko je úplne inak a staré metódy fungujú slabo. Na dlho ma to pohltilo a stal som sa vášnivým rybárom. A potom už len dunajským rybárom. Tak bežali roky, chytal som často, z brehu, z člna, v lete aj v zime. Viac ako samotné chytanie to bola radosť z pobytu vonku. Až raz som dostal znovu pocit, že teda ja musím aj fotiť. A tak som začal zase od detských začiatkov. A zas bol všetko inak. Stihol som ešte otcov filmový ZEISS, neskôr som prešiel na digitálne zrkadlovky a tu si ma naplno získali výhody digitálnej techniky. Smelo som mohol začať experimentovať ako samouk. Fotografiou som sa snažil zachytiť svet iný, ako ho bežne vídame. Postupne som sa do fotenia dokázal ponoriť hlbšie. Je to pre mňa úplne iná časová os, než na akej sa bežne pohybujeme v robote, doma, v prúde každodennej rutiny.
Roky som rybárčil a popri tom fotil. Dnes je pomer už opačný, viac fotím ako chytám. Kamaráti z brehu sa niekedy po mne zháňajú, niekedy ukazujú svoje úlovky. A ja im na oplátku ukazujem čerstvo nalovené abstrakty. 😊
Došlo mi to však až nedávno, až tak veľa som toho nezmenil. Len som nahradil záber záberom.